Vidíme to na stovkách afrických YouTube kanáloch a na stránkach sociálnych sietí. Sťažnosti na korupciu. Kritika politikov, ktorí predávajú krajiny a obyvateľov zahraničným investorom. Obviňovanie bielych za brzdenie afrických krajín v rozlete. Hromadnú migráciu do Európy. Až absurdné požiadavky na finančné repatriácie za 400 rokov otroctva a kolonizácie.

Väčšina afrických krajín získala nezávislosť pred približne 60 rokmi. Najväčšia africká krajina Nigéria, s populáciou väčšou ako Nemecko, Francúzsko a Španielsko dohromady sa osamostatnila v roku 1960. Keňa v 1963, Uganda v 1962, Tanzánia v 1961, Kongo v 1960 a tak ďalej. Vlastne iba pár rokov po vzniku napríklad Taiwanu. A mali aj podobné štartovacie pozície. Hrubý domáci produkt Taiwanu v roku 1951 bol 140 USD na obyvateľa. Nigéria štartovala pri svojom vzniku na hodnote 90 USD na obyvateľa. Ale napríklad také Kongo sa prvých desať rokov po získaní nezávislosti od Belgicka pohybovalo nad úrovňou 1000 USD na obyvateľa. Taiwan sa v roku 2013 pohyboval vysoko nad 20.000 USD na obyvateľa a stal sa jedným z najbohatších a najlepšie fungujúcich štátov sveta. HDP napríklad Konga v roku 2013 bolo 300 USD na obyvateľa, tri krát menej ako v roku 1960 a to bez započítania inflácie. Dôvodov je isto viac a mnohé z nich sú objektívne. Za mnohé si ale Afrika môže sama.

Hovoriť o Afrike ako o celku je až trestuhodné zjednodušenie. Sever Afriky a subsaharská časť kontinentu sú veľmi rozdielne. V Afrike nájdeme prosperujúce krajiny, krajiny s kultúrou podobnou tej európskej, ale aj krajiny v rozklade či zmietajúce sa v občianskych vojnách.

Korupcia je téma sama o sebe. V rebríčkoch korupcie sa africké krajiny pohybujú na čelných pozíciách už desaťročia. Nájsť prezidentov, ktorí sú v úrade 30 rokov, nie je v Afrike problém. Tak isto ako politikov, ktorých majetok sa pohybuje nad úrovňou 500 miliónov dolárov. Pre príklad, Jose Eduardo dos Santos, prezident Angoly má majetok v odhadovanej výške 20 miliárd dolárov.

Ďalší faktor je nárast populácie.. Zatiaľ čo v roku 1950 mal celý africký kontinent 170 miliónov obyvateľov, teda ani nie polovicu toho čo Európa, v roku 2020 to už bolo 1.4 miliardy. Viac ako 7 násobný nárast za 70 rokov. Do konca tohto storočia by mal vzrásť počet obyvateľov Afriky na 4.5 miliardy a bude tak 9 krát početnejšia ako Európa. Nigéria bude s 800 milión obyvateľmi druhou alebo treťou najľudnatejšou krajinou sveta. V súčasnosti 38% mladých Afričanov uvažuje o emigrácii.

Miliardy dolárov tiekli do Afriky roky. V roku 2000 sa na scéne objavila Čína a vystriedala USA a Európu. Medzi rokmi 2000 a 2014 poskytla pôžičky vo výške takmer 100 miliárd dolárov a rozbehla veľké množstvo projektov na zlepšenie infraštruktúry, výstavbu miest, prístavov, letísk. Africké krajiny ju vítali ako osloboditeľa a mnohí začali Európe ukazovať vztýčený prostredník. Nič nie je zadarmo a čínske aktivity sa začínajú podobať kolonializmu z dôb minulých. Mnohé africké krajiny nie sú schopné splácať čínske pôžičky a dávajú do zástavy prístavy, alebo nerastné bohatstvo. Jasot čiastočne ustal a začalo obviňovanie.

Komunikačná doba otvorila v Afrike, tak ako aj u nás, dvere šíreniu nenávisti, lží, dezinformácií. Ako obvykle, chyby sa hľadajú na iných. Nenávisť k Európe, Číne, USA, viera v celosvetovú nenávisť k čiernej rase, „Európa musí zaplatiť 3000 miliárd dolárov za stáročia otroctva“, „Ľudia čiernej pleti nesmú platiť dane, ako ospravedlnenie za príkoria z minulosti“ je na dennom poriadku a zvestovatelia tej pravej pravdy zaplavujú Internet.

V Ugande sú na rok 2021 naplánované všeobecné voľby. Súčasná vládnuca zostava sa snaží využiť pandémiu koronavírusu na ich odklad. Po prvý krát neboli do krajiny pozvaní zahraniční pozorovatelia, dohliadajúci na regulérnosť volieb. Reakcia populárnej kenskej blogerky, doktorky filozofie Mumbi Seraki, autorky viacerých YouTube kanálov a stránok na Fecebooku či Twitteri, hovorí za veľa. „Čo by EÚ chcela dohliadať v Afrike. Kto to videl. Chodia pozorovatelia z Ugandy do Európy a dohliadajú na voľby v Nemecku a Británii? Možno je toto začiatok nového svetového poriadku, kde bude Afrika stáť na vrchole. Opäť Afrika nemá tie isté privilégiá, aké majú Európania v Afrike.“

V koho záujme je mať regulérne voľby v Ugande? V záujme EÚ? Nie. Naozaj si má Nemecko, 12. najmenej skorumpovaná krajina sveta pozvať pozorovateľov z Ugandy? Bavíme sa o voľbách v Ugande. V krajine s veľkou mierou korupcie. V krajine, ktorá je ešte chudobnejšia, ako Rwanda. Namiesto snahy o zmenu, namiesto snahy o zvolenie si dobrej vlády, namiesto snahy o regulérnosť a spravodlivosť je to opäť ukazovanie prstom a rozdúchavanie vášní. A absurdné poukazovanie na nerovnosť.

Afrika sa môže zmeniť iba sama. Afrika už nie je malé dieťa, o ktoré sa treba starať. Toto musíme pochopiť my a toto musia pochopiť aj Afričania. Zodpovednosť je na ich pleciach. A vyhovárať sa na minulosť sa nedá donekonečna.

Dr. Mumbi Show

Predchádzajúci článok Ďalší článok